Adela chcela veriť, že je pánom vlastnej sexuality a má právo rozhodovať či bude mať sex, s kým a za akých okolností. Chcela mať toto presvedčenie, pretože očakávala, že to bude mať pozitívny vplyv na jej život a prispeje k tomu, aby mohla znovu zažiť blízkosť muža a lásku, po ktorej veľmi túžila. Zároveň si však uvedomovala, že momentálne tomu ešte neverí a to ju frustrovalo.
Aké by to bolo keby som tomu verila? Zavrela oči a na chvíľu sa preniesla do fantázie. Zacítila pocit slobody pri tom ako sa jej vynárali obrazy z budúceho života. Prirodzene k nej prišli nové myšlienky, ktoré podporili novú vieru. Otvorila oči a povedala. Viem, že tomu ešte celkom neverím, ale čo ak je to možné? Z jej hlasu bolo počuť vzrušenie a odhodlanie objaviť nové možnosti.
Tomu, čo veríme, hovoríme v našej osobnej realite pravda. Adela začala veriť svojej novej pravde, ale narazila zároveň na “starú” pravdu, že sex môže byť až po svadbe. Tieto dve pravdy stáli proti sebe v konflikte. Adelu to podráždilo. “Prečo sa tu stále berie ta prudérna vízia, ja si ju už predsa neželám, obmedzuje ma, kazí mi život!”
Na to, aby sme mohli prehodnotiť staré presvedčenie, musíme byť najprv otvorení o ňom pochybovať.
Adela sa zamyslela: Čo ak moje presvedčenie “sex až po svadbe” už neplatí, respektíve neplatí pre mňa v mojej situácii? Možnože nie je také dôležité, aby som mu dnes verila. Je snáď toto pravidlo dôležitejšie ako možnosť zažiť znovu lásku? Ako by som sa na túto otázku dívala očami môjho záhradníka?
Dôverovať v proces, aj keď nevieme celkom ako sa to stane, otvára v nás priestor možnostiam, ktoré by sme si sami logicky nevymysleli. Je to ideálny stav mysle pre požadované zmeny. S Adelou sme si prešli pozitívny úmysel starého aj nového presvedčenia a hľadali ako môžu tieto úmysly vedľa seba existovať.
“Adela, pre koho bolo to pravidlo určené, keď ti to rodičia hovorili?”
“Pre mladé neskúsené dievča. To už dnes nie som ja.”
“A čo ti tým rodiča chceli zabezpečiť?”
“Aby som sa vyhla neželanému tehotenstvu, chorobám, hanbe a sklamaniu.”
“A ak by si sa vyhla týmto problémom, tak čo by to zabezpečilo tvojím rodičom?”
“Mali by dobrý pocit, že ma správne vychovali a splnili si svoju rodičovskú povinnosť.”
“A keby si splnili svoju rodičovskú povinnosť, tak čo ti tým chceli dať?”
“Chceli, aby som mala dobrý život. Mysleli to dobre.”
“Myslíš, že by ti rodičia aj dnes priali aby si mala štastný život?”
“Ano, isto by mi to priali, hoci už nežijú. V ich dobe však existovala len jedna správna cesta ako to dosiahnuť.”
“Sú dnes aj nejaké iné možnosti ako si zabezpečiť šťastný život a vyhnúť sa problémom, ktoré mali na mysli tvoji rodičia?”
“Tehotenstvo mi už nehrozí. Hanba tiež nie, doba sa zmenila. A ako inak by som sa dnes mohla chrániť pred pohlavnými chorobami, sklamaním a zabezpečiť si dobrý život?”
Adela sa ďalej pohrávala s týmito otázkami a postupne sa absolutistická pravda starého presvedčenia začala jemne roztekať.
Keď prestaneme v niečo veriť, nezabudneme na to ako pri amnézii. Mení sa však emocionálny náboj a psychologický efekt, ktorý v nás daná myšlienka evokuje. Pamätáme si, že sme v to verili, ale dnes to už nie je pre nás “pravda” a tým pádom to neovplyvňuje naše správanie. Keď už v niečo neveríme, tak sa nemusíme na danú myšlienku hnevať alebo popierať, že vôbec existovala. Naopak si môžeme nostalgicky pripomenúť pozitívny zámer danej myšlienky a uvedomiť, že máme aj iné možnosti ako naplniť tento zámer.