Nemilované dieťa – nemilovaný dospelý

YouTube Thumbnail (69).jpg

Hosťovský článok od Spokojná Mama

Nedávno som čítala na internete článok o nemilovanej dcére. Myslím si, že nie je správne, sústrediť sa na to, či ťa nemiluje mama, otec, alebo tvoj opatrovník. Či si dievča, alebo chlapec. Ten článok sa mal volať nemilované dieťa. Absolútne som sa v tom článku našla. Vlastne ma to až vydesilo, lebo ani môj psychológ mi to tak priamo „nešplechne do tváre“.

Horšie bolo, že som tam nenašla celkom jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, ako sa tejto mojej nálepky „nemilované dieťa“ zbavím. Tento článok mnohým ľuďom nič nepovie, pretože si to jednoducho nevedia predstaviť. A ja im to naozaj prajem, pretože ich rodičia zrejme celý život motivovali, budovali v nich silnú osobu. Človeka, čo bude pevne stáť na svojich nohách a prekonávať v živote jednu prekážku za druhou. Tak je to správne! Nie každý však mal to šťastie.

Nedostatok lásky v detstve môže viesť k nedôvere. Nedôvere cudzím ľudom, ale čo je za mňa najhoršie, nedôvere v samého seba. Ak vás nedostatočne milujú rodičia, ako sa môžete milovať vy?! A ako to budem veriť partnerovi, ak poznám všetky svoje chyby. Ak som stále počúvala aká som nemožná, ako za všetko môžem, nič nespravím poriadne. Dokážem ja byť dobrý rodič? Budem vedieť vytvoriť harmonickú rodinu, ak som v nej nevyrástla?

Facebook Page Cover (21).jpg

To nemilované dieťa je uväznené vo mne. Nikdy nepochopí prečo? Prečo som nedostala toľko lásky ako iné deti, prečo ma nepochválili tak ako ju, prečo sa mojím rodičom moja izba nezdala dosť dobre uprataná, prečo moje nápady nikdy neboli lepšie ako ich, prečo?

Navždy budem rozmýšľať nad tým, či som bola vždy o niečo horšia ako všetci, alebo som bola len nedocenená. Keď sa pozriem do zrkadla, nevidím tam krásnu a šikovnú ženu, milujúcu matku, manželku, schopnú kuchárku, ženu čo stihne dve práčky za deň, oprať, ožehliť, poskladať… Ženu čo denne vyberie vysávač a zotiera podlahu, aby jej rodina žila v krásnom dome, kde to vonia nielen po chutnom jedle a sladkom koláči. Ja v tom zrkadle vidím len zlyhanie a nekonečné množstvo chýb. Čo všetko by som ešte mohla viac a lepšie.

Celý môj život, veľká časť mojich postojov a pohľadov na svet a môj život vychádza práve z toho, že som bola nemilované dieťa. Stále čakám na pochvalu, ktorú som nedostala. Uznanie, ktoré nikdy neprišlo. Celý život sa naháňam za nejakým docenením, ale je to ako keď sa pes točí za svojím chvostom. Nikdy ho nedobehne. Pretože aj keď dosiahnem úspech, ja sama ho nevidím. Chýba mi sebadôvera. Áno, to ja musím byť pyšná na to, čo som spravila. Len ja viem, čo som dokázala, len ja viem koľko ma to stálo a čo som tomu obetovala, len ja musím byť spokojná sama so sebou, pretože všetci ostatní už dávno sú.

YouTube-Thumbnail-57-768x432.jpg

Mám potrebu každému pomáhať. Aj ten čo si pomoc nepýta, ale ja viem, že mu dokážem pomôcť. Som ako televízna svokra „Idem, riešim!“ . Podľa psychológov je to práve preto, že čakám pochvalu. Som ochotná seba dať vždy na posledné miesto a napĺňať potreby iných. Ustúpiť ak chce niekto niečo aj keď to pre neho bude v konečnom dôsledku znamenať menej, ako by to mohlo znamenať pre mňa. Byť takzvaným posluhovačom a to len preto, aby mi ľudia prejavili náklonnosť, vďaku, pochválili ma. Naháňam to, čo mi celý život chýbalo. Neviem povedať nie, vždy sa nejako prispôsobím, len aby som bola ja tá dobrá. Nerobím to nezištne. Robím to pre ten pocit byť milovaná.

V mojich nezdravých predstavách by odpoveď: „NIE“ znamenala zlyhanie. Nebola som ochotná pomôcť, tak ma nebude mať rád. Prestane mu na mne záležať. A budem sa obviňovať, že je to moja chyba, pretože som to a ono nespravila, nebola som ochotná. Nezaslúžim si byť milovaná.
A nezaslúženie si lásky, sa často ukáže aj ako problém vo vzťahoch, alebo v priateľstvách. Od partnera vyžadujeme nezdravú náklonnosť a neustále prejavy lásky. Dôkaz, že teraz je to naozaj. Emočná nevyrovnanosť spôsobuje obrovskú precitlivenosť a tak veľmi zle znášam akúkoľvek kritiku. Nespoznám, že to bol humor. Pretože pre mňa to nikdy humor nebol. Vždy to bola moja chyba.  Čokoľvek sa stane, vždy v prvom rade obviním seba. „Je to tvoja chyba!“ Zaznie mi v hlave huk môjho otca.

YouTube-Thumbnail-58-768x432.jpg

Chybu hľadám v sebe aj keď mnohokrát nie je. A každým pripísaním si chyby, sa vzďaľujem od sebavedomia a sebalásky.
No a bez sebavedomia prichádza strach. Aj pri bežných veciach ma prepadne strach z toho, ako čo dopadne. Očakávam najhoršie a nikdy nič dokonalé, pretože môjmu otcovi nikdy nič nestačilo. Aj keď sa snažil ma pochváliť, vždy tam bolo ale… Bábovka je dobrá ale nabudúce skús tú polevu spraviť inak. Očakávam, že všetko čo spravím bude mať chybu. Som na seba prísna ako bol aj on. Milujem poriadok, ja musím byť čistá, upravená a bojím sa zlyhania! Časom som radšej prestala mnohé veci skúšať. Nechcem kariéru, nemám ambície a chýba mi odvaha skúsiť sa dostať z tejto nálepky nemilované dieťa.

Chýba mi môj vnútorný hlas čo mi povie: „Neboj sa, to dáš! Ty si šikovná podarí sa ti to“. Ale ako by som mohla niekde v hlave niečo také mať, ak som to nikdy nepočula! A keby sa to aj nepodarilo mohli by mi povedať: „Nevadí, to sa niekedy stáva“. Ja by som sa zdvihla a išla ďalej skúšať nové veci a nebála by som sa, že niečo pokazím a budem zlá, pretože by som vedela, že sa to niekedy stáva.

Berte tento úprimný príbeh ako prínos. Svoje deti sa snažte milovať nahlas. Každý deň sa nájde príležitosť povedať mu „milujem ťa“. Vyjadriť, že sme tu len pre neho. Budovať v nich odvahu nebáť sa a skúšať nové veci. Pochváľte im aj nepodarený obrázok. Nemusí vedieť pekne kresliť, nemusí vedieť skákať do diaľky a možno nie je dokonale poslušné. Ja som aj za prehnané chválenie detí. A nie len pred ním, ale aj pred ľuďmi. Nech to vedia všetci, no predovšetkým ono, že je úžasné.

Povodný článok nájdete tu: 

https://spokojnamama.sk/nemilovane-dieta-nemilovany-dospely/

SLEDUJTE NÁS


               

unnamed (1).jpg
161810324_10222017859213209_4757063599526563294_n.jpg

Stvorročnej dcere sa pribeh o zajacikoch velmi pačil, po kazdej kapitole si pytala hned dalsiu. Z psychologickeho hladiska su v knizke zdoraznene rozne psychicke konstrukty, ktore je vyznamne u deti podporit či rozvinut. Najviac nas obe zaujala kapitole o bublinke bezpecia, kedze dcera momentalne v sebe riesi rozne strachy, bublina nam pomaha s nimi pracovat."

Mgr. Lucia Baková Psychologička & mama 2 deti
173901158_207291930838493_5683932337049954449_n.jpg
Untitled design.jpg
Untitled design (5).png
Untitled design (2).png

Knižka je veľmi pekne a jednoducho zo života napísaná a je krásne ilustrovaná. Môj skoro 6 ročný syn mi nechcel dovoliť prestať čítať a ako jedna z mála posledných kníh sa mu tak páčila, že povedal, že ju bude chcieť čítať zas. Bol pri čítaní pozitívne naladený, rozprávali sme sa, pozreli sme si spolu fotky z obdobia keď bol maličký a stále sa usmieval a stískal nás. Manžel sa hneď pýtal, čo je to za knižka :)... Je super, ďakujem. 

PS: Trochu som sa obávala čo na ňu syn povie, lebo máme už "pozitívnych rozvojových" detských knižiek pár a ani jedna ho až tak nezaujala ako táto. 

Monika Erényi Mama 6 ročného chlapca
Untitled design (1).jpg
milujeme ju (6).png
milujeme ju (4).png
Untitled design (4).png

Kniha je velmi putava a krasna. Moju dceru (6r) velmi zaujala. Prave totiz prechadzame zlozitym obdobim, neviem ci je to vekom alebo mladsim bratom (1.5r), ale vo Vasej knihe sa akoby nasla. Zrazu sme riesili, co bolo ked bola malicka, ci sme sa na nu tesili, ked bola v brusku. Kniha ju oslovila a musela som jej slubit, ze si ju este precitame a porozpravame sa o vsetkom co bolo. Aj mna bavilo citat ju a spominat na vsetky tie drobnosti, ktore boli a na ktore sa vplyvom casu zabudlo.

Viera Katinova Mama 2 detí z Košíc
175162542_286165402960138_8917275696797439861_n.jpg
Untitled design (6).png